Saša Milivojev - "Chlapec zo Žlteho domu: Pozeral som, ako pilou režu mŕtvolu"
Saša Milivojev - spisovateľ, básnik, stĺpkar a politický analytik ... Je jedným z najpopulárnejších  stĺpkarov v Srbsku, autorom piatich kníh a stovkami stĺpcov uverejnených v denníkoch. Je autorom románu "Chlapec zo Žltého domu" a mnohých politických prejavov. Jeho diela boli preložené do dvadsiatich jazykov po celom svete...

 

 English  Português  Español  Polski  Русский  Français  Srpski  Italiano  Shqip  Deutsch  Český jazyk  Magyar  Türkçe  Македонски  Slovenčina  اللغة العربية

 

 

 

 

Saša Milivojev

"Chlapec zo Žlteho domu:

Pozeral som, ako pilou režu mŕtvolu"

Saša Milivojev - spisovateľ, básnik, stĺpkar a politický analytik ... Je jedným z najpopulárnejších  stĺpkarov v Srbsku, autorom piatich kníh a stovkami stĺpcov uverejnených v denníkoch. Je autorom románu "Chlapec zo Žltého domu" a mnohých politických prejavov. Jeho diela boli preložené do dvadsiatich jazykov po celom svete...

 

 

Slovenčina

 

HLAS RUSKA

 

"Živich ľudi obvazovali ostnatým drôtom a hadzali dole kopcom!" Toto je jedna z najmenej tažkych spomienok  hrdinu Saša Milivojev intervju knihy "Chlapec zo Žltého domu", ktoré autor Saša Milivojev zhromaždil v jednom, nie, nie obrazku - fragmentu šialených zločinov spáchaných albánskymi teroristami v Kosove pred agresiou NATO a po nej, a proti Juhoslávii.

Hlavna postava je 12-ročný Srb ruskeho pôvodu, ktorý bol unesený uprostred bieleho dňa a takmer sa stal obeťou čiernych transplantológov v pre zlo známom Žltom dome, v severnom Albánsku, kde bolo zabitých najmenej 300 ľudí, hlavne Srbov. Mnohé významné zdroje tvrdia, že ich orgány boli predávané v zahraničí, čo umožnilo obohatenie vodcov teroristickéj UÇK.

V rozhovore pre Hlas Ruska spisovateľ, publicista Saša Milivojev vysvetlil, ako prišiel k nápadu napísať túto knihu.

 Prvá a hlavná otázka - aký je základ vašej knihy, t. j. ako ste sa dostali do kontaktu, a dozvedeli sa o strašných zážitkoch dvanásťročného chlapca?

- Ako autor, ozyvam sa vám vo chvíli ktora nadvišuje aj samotny fenomén novinárskej správy. Chlapec zo Žlteho domu je najviac šokujúci román, ktorý bol kedy publikovaný vo svete a stane sa záhadou pre tribunál v Haagu. V ulohe rozprávača v románe chlapec svedok hovorí o vojne v Kosove, o strašných zločinoch neslávne známej UÇK nad unesenými obeťami, obchodovaním s ich vitálnymi orgánmi a obchodovaním s ľuďmi, prenasledovaním, znásilňovaním, etnickými čistkamy, koncentračnimi tábormi a tajnými väznicami, genocídou a tajomstvom. v nádeji, že román bude mat' vplyv na svetovú verejnosť aby začala konat v súvislosti s vyšetrovaním Žltého domu a vyšetrovaním vysoko organizovaného zločinu, keď sa vo vojne porušili pravidlá vedenia vojny.

Pri čítaní zoznamu nezvestnych a unesených osôb v Kosove a Metohii v roku 1999, zoznam uverejnený na internetových stránkach srbskeho ministerstva pre Kosovo a Metohiu a na webovej stránke ministerstva polície, som prišiel s informáciami o strašných a smutných osudoch obetí. Na zozname je 1.128 osôb. Medzi nimi boli ženy a deti a kňazi. Každá stopa sa stratila ... Zozbieral som materiál pre román rozprávaním so svedkami, s rodinami nezvestnych a unesených, rozprávanim s členmi juhoslovanskej armady a polície, ktorí bojovali s teroristickými skupinami pre zlo známej UÇK. Čítal som obžaloby  Prokuratúry pre vojnové zločiny, vykladal ich a porovnával ich so svedectvami svedkov, hovoril som tiež s albáncami a okupantmi a prišiel som k  strašidelnim príbehom o nezvestných a unesených civilných obyvateľoch.

Do akej miery sú fakty v románe Chlapec z Žltého domu beletria a koľko zodpovedajú pravde?

- Spisovateľ má vždy nárok na beletriu, ale nepotreboval som fikciu pre taký dobrý román, bolo tam dostatok príbehov zo života, realita je tak strašidelná. A videl som všetko ako film. Okrem rozhovorov so svedkami som použil aj policajné správy o teroristických útokoch v rokoch 1998 a 1999 na území KaM. Nie ja som vymyslel vojnu v Kosove, tiež som bol terčom bombardérov NATO a Black Hawks kvôli vymyslenom prípade "Račák", keď  Srbi údajné zmasakrovalí Albáncov. Interpretáciou udalosti vojny v Kosove nášiel som jeden spoločný hrob. Polícia a prokuratúra majú informácie o unesenom autobusu v roku 1998, v ktorom boli baníci  baňe "Belačevac". Podľa svedkov boli obete vrhnuté do studne v Kaljaji.

V úvode, ktorý sa venuje Carle Del Ponte, vyjadrujete svoje znepokojenie nad tým, že medzinárodné spoločenstvo " skrylo pod koberec" problémy čiernej transpantológie na Balkáne. Prečo je to podľa Vas tak?

- Vzhľadom na skutočnosť, že takmer celý svet sa zúčastnil vojny v Kosove a pri bombových útokoch na Srbsko a Kosovo a Metohiu, dokonca aj filipínske jednotky. NATO bombardovalo Srbov a tak podporilo Albáncov, aby prenasledovali a zabíjali náš ľud a aby na území našej provincie vytvorili štat zločinu a bezprávia, bohatstvo od krádeží rúd a vitálnych orgánov unesených civilistov na území našej provincie. Avšak ani Albánci, ani Srby nebudú z okupácie oslobodení, pokiaľ nebudu spolupracovat. A keď problémy čiernej transplantológie na Balkáne niekto chce " skryt pod koberec", znamená to že chráni seba alebo niekoho ineho od globálneho súdu a  verejnej hanby na medzinárodnej urovni.

Na internete píšu, že ste skoro prvý srbský novinár, ktorý dal túto tému do centra svojej práce. Ako sa to stalo? Ako ste sa rozhodli riešiť túto tému?

- Všeličo sa píše na internete, ale veľa vecí ma spája s Kosovom. Moja matka je z Kosova, bola narodená v Prištine, vyrastala v Obilići ... Na druhej strane je niekoľko tisíc nevinných obetí, ktorí žiadajú spravodlivosť, len v tejto vojne. Utrpený osudom nezvestnich a unesených som začal písať román, svedectvo Chlapca zo žltého domu. Chlapec zo žlteho domu sa objavil ukazat svetu  že nie sme "najviac genocidny narod na svete". Tak, inšpiroval som sa Carlou Del Ponte. Zoznámil som sa s tragickými osudmi obetí a bolo to silnejšie odo mňa.

Akú úlohu môže zohrať prokuratúra Srbska v medzinárodnom vyšetrovaní obchodovania s orgánmi?

- Prokuratúra Republiky Srbsko musí verejnosti odhaliť tajomstvá masovych hrobov, tak ako zverejnili  vyhlásenia chráneného svedka, člena UÇK : " Vybral som srdce Srbu, aj dalej búchalo ." Táto veta otriasla ľudí po celom svete. Je to asi devätnásťročný chlapec, obeť. Odhalenim masovych hrobov by srbská prokuratúra dokázala genocídu voči Srbom, a že štát Kosova bol genocídny, nie Republika Srbsko.

 

 Výňatok z knihy Chlapec z žlteho domu

(...)

Šli sme k dverám, cez ich okraje sa prelamali lúče svetla . Bolo cítiť vôňu chlóru, podivný zápach, vôňa nemocnice, vôňa liekov... Dvere sa otvorili a silné svetlo z operačného sálu nás oslepilo. Videl som lekárov a muža na stole, ktoremu z tela niečo vysavali, veľkými a hrubými striekačkami. Bol som malý a mal som strach, nevedel som o čom to bolo. Pravdepodobne vysavali kostnú dreň, pretože sa tiež da transplantovat. Nevidel som tvár obete.Mal som pocit na zvracanie. Videl som len, že obeť bola položená, ako keby bol v pozícii mačky, so spojenými kolenami a ohnutým chrbtom. Preto sa domnievam  o kostnej dreni. Toto robili odborníci.

"Musíme čakať na dokončenie," povedal Plešatý. Nedbal na to že plačem. Mohol ma nechať odísť, ked by to bol chcel.

"Som veľmi vystrašený! Mam strach. Zabije ma? Nezabíjajte ma!Nezabíjajte ! " - prosil som v slzách.

"Mlč!" - zmlkol som keď mi priložil  pištoľ k hlave, triasol som sa zo strachu a zimy. Moje nohy sa triasli. Drkotali mi zuby, tak bolo zima. Sedeli sme v rohu a čakali, až skončia. Lekári neboli v tých klasických nemocničných plášťoch. Mali len gumové rukavice a gumové zástery okolo pása, všetko v jasno zelenéj farbe. Spomínam si na podlahu, na ktorej sa stále modlím v slzách, obklopený rozhadzanymi striekačkami a prázdnymi plastovými fľaškami, rovnako ako gázamy , nasiaknutými krvou. Operačny stôl bol obrovsky.

(...)

Nešlo o luxusne zariadenú operačnú miestnosť, obsahovala iba tie najdôležitejšie veci, nástroje a prístroje. Obeť, ktorej s najväčšou pravdepodobnosťou vybrali kostnú dreň, bola zmasakrovana, prehodena na vozík a vynesená z miestnosti. Priniesli takmer mŕtveho muža, ktoreho som videl vo väzenskej cele iduc chodbou. Bol žltý, v ranách, ako mŕtvola, len bzučal. Dali mu anestéziu. Veľmi spěchali, položili masky na tvár, pripravili nadoby. Obet pripevnili na nejaky prístroj , pravdepodobne zariadenie na odsávanie krvi (suctio). Začal som stracat vedomie a videl som ich ako v hmle. Vchadzaju ďalši dvaja. Traja ...

(...)

Čakal som dlho v chvejuc sa. Videl som ako Nosatý baly organ. Začal som slabnúť, bol som  spotený nejakým studeným potom ...

Prenasledujú ma hrozné obrázky. Mám ťažkú ​​traumu. Pozeral som, ako pilou režu mŕtvolu. Keď obeť bola zabalená do plachty, a potom aj s plachtou do hrubeho igelitu, Fuzati otvoril dvere a pískol. Niekoľko mladých mužov príšlo a vynieslo zmasakrovanu mŕtvolu. Obával som sa, že by som bol ďalší, kto by bol položený na stôl, ale bol som ticho lebo som sa bal Plešateho ktory  držal na mňa namierenu pištol.

Dajaké ženy prišli a začali čistiť stôl, a postriekali ho nejakým chemikáliami. Jeden lekár bol stredného veku, strednéj postavy a tlstý. Mal velke brucho, červene lica, husté  čierne obočie a fuzy a strašný pohľad. Druhý bol vyšší, tenší, bledý na tvári, s obrovským  mäsitým  nosom. Hovorili s Plešatim. Boli tu  zdravotný bratia a sestry. Mám dojem že ich v tom zatracenom dome, kde pracovali na krádeži ľudských orgánov, bolo dokonca päťdesiat. Pamätám si na jedneho černocha a jedného bradateho, mudžahedína. Kto vie, z ktorych všetko krajin prichádzajú tyto dobrovoľníci. Bežali, vchadzali dnu, šli von, striedali sa ...... Analyzovali odobranu krv ... Aj keď som vtedy nevedel čo to je, som si istý, že spominali krvné zložky ako bilirubín, hemoglobín, transaminázy a tak ďalej. Niečo prejednávali. Fuzaty sa ku mne priblížil a prešiel mi prstom popod oka. Pozeral mi očné bielko. Pozrel sa na mňa: "Verdhëz " " Máš žltačku, do pi.e! Živi budeš horieť, ak si ma nakazil! "- kričal Plešati, mieriaci pištolou na mna.

" Nie! Nerobte to, prosim. Nezabíjajte ma. "

Udrel ma päsťou do hlavy, zlomil mi nos a tahal ma za uši! Nosaty ho chytil za ruku a začal ma brániť: "Vezmite ho do nemocnice. Nech ho vyliečia a potom ho privedte späť ", snažil som sa pochopiť, čo hovoria. Žili sme spolu a učili jazyky jeden od druhého.

Vzhľadom na to, že moje orgány boli oslabené akútnou hepatitídou a žltačkou, chceli, aby som sa najprv vyliečil a až potom aby mi vybrali orgány. Potom som odišiel z toho zatraceného domu, so bväzom  na nose, nesúc so sebou strach zo smrti. Strachu som sa zbavil až po deviatich rokoch, a potom som o tom začal hovoriť. Ale stále bolí, veľmi . Hovorí sa: "Čas lieči všetko." - Čas nelieči nič. Čas niči. Čas je kat. Vo mne je teraz zrúcanina, zaprášená a zahrabaná.

 

Preložil

Dimitrije Marković

 

Саша Миливојев - Мальчик из Желтого дома

 

 

www.sasamilivojev.com

 Copyright © by Saša Milivojev, 2019 - All Rights Reserved